Mám pätnásťročnú sestru. Našťastie je to normálna puberťáčka, ktoré papuľuje, háda sa a má tie klasické nálady(ktoré aj ja poznám a nechcem si pripustiť, že vidím samu seba sedem rokov dozadu). No neviem, či je až taká klasická, pretože mám pocit, že momentálne je klasikou byť EMO.
Ukazovala mi fotky zo školy. Dievčina s pohľadom upretým dohora do foťáku(takým upretým, akoby chcela vidieť do najhlbších útrob daného digitálu), čierne vlasy sčesané cez jedno oko; to druhé(ktoré samo slúži na sledovanie okolitého skazeného sveta) orámované čiernou kontúrkou.
Ďalšie foto. „To kreslila ona!“. Úchvatná maľba spomínanej devy, len čo je pravda. Mŕtve bábiky s dierami namiesto očí a nápisy s tematikou smútku a smrti.
A iné foto. Dve babenky nalíčené v štýle upíra z nosferatu s výrazom tváre „made in záhrobie“.
Vraj v EMO štýle je in byť homosexuál alebo aspoň BI, je in byť smutný a preplakať celé dni, je in rezať si zápästia, je in očakávať blízku smrť...
Čítala som články obhajujúce (životný štýl; hnutie?)EMO, kde sa oháňali argumentami typu: „Pravé EMO je o niečom úplne inom!“, „Žiadne rezanie!“, „Odsudzujeme samovraždy!“. Dobre, OK. Ale či to je pravé alebo nepravé EMO, či to „praví“ EMáci odsudzujú alebo nie, ide o nebezpečný fenomén!
Mladí ľudia by mali byť veselí, plní elánu a snov, nie smutné trosky očakávajúce koniec. Veď sú to ešte deti, ktoré by sa mali preháňať na bycikoch, hrať futbal, po prvý krát sa zamilovať a nie písať depresívne melancholické básne(respektíve bez rozdielu pohlavia preberať kvalitu očných liniek...„Rimmel alebo Avon?“).
A čo rodičia? Nevidia, nepočujú? Sestra trafila klinec po hlavičke, keď som sa jej pýtala na reakcie rodičov hore spomenutej spolužiačky: „Aaale, oni sú sprostí...“. Nechcem maľovať čerta na stenu, no: "Milí rodičia EMákov, aby už potom, keď konečne spozorujete, že s vašim dieťaťom nie je niečo v poriadku, nebolo neskoro..."
Ukazovala mi fotky zo školy. Dievčina s pohľadom upretým dohora do foťáku(takým upretým, akoby chcela vidieť do najhlbších útrob daného digitálu), čierne vlasy sčesané cez jedno oko; to druhé(ktoré samo slúži na sledovanie okolitého skazeného sveta) orámované čiernou kontúrkou.
Ďalšie foto. „To kreslila ona!“. Úchvatná maľba spomínanej devy, len čo je pravda. Mŕtve bábiky s dierami namiesto očí a nápisy s tematikou smútku a smrti.
A iné foto. Dve babenky nalíčené v štýle upíra z nosferatu s výrazom tváre „made in záhrobie“.
Vraj v EMO štýle je in byť homosexuál alebo aspoň BI, je in byť smutný a preplakať celé dni, je in rezať si zápästia, je in očakávať blízku smrť...
Čítala som články obhajujúce (životný štýl; hnutie?)EMO, kde sa oháňali argumentami typu: „Pravé EMO je o niečom úplne inom!“, „Žiadne rezanie!“, „Odsudzujeme samovraždy!“. Dobre, OK. Ale či to je pravé alebo nepravé EMO, či to „praví“ EMáci odsudzujú alebo nie, ide o nebezpečný fenomén!
Mladí ľudia by mali byť veselí, plní elánu a snov, nie smutné trosky očakávajúce koniec. Veď sú to ešte deti, ktoré by sa mali preháňať na bycikoch, hrať futbal, po prvý krát sa zamilovať a nie písať depresívne melancholické básne(respektíve bez rozdielu pohlavia preberať kvalitu očných liniek...„Rimmel alebo Avon?“).
A čo rodičia? Nevidia, nepočujú? Sestra trafila klinec po hlavičke, keď som sa jej pýtala na reakcie rodičov hore spomenutej spolužiačky: „Aaale, oni sú sprostí...“. Nechcem maľovať čerta na stenu, no: "Milí rodičia EMákov, aby už potom, keď konečne spozorujete, že s vašim dieťaťom nie je niečo v poriadku, nebolo neskoro..."
Komentáre
emo je .... :)